I kedz, ne po každe sme chceli.
Každe bože rano, o pul šestej, zavyjal na dvore, v obitym červenym lavore.
V žimnej vodze.
Od hlavy, cez ucha, pod trenirky, až po palce, na takych vapenatych tyčkoch a totu samu drahu nazad.
Bez mydla.
Ocec rozhodnul, že za predvedzene vykony v škole a za zmaštalněne rodu, budze len solvina.
A tej bulo dojs, bu ju moralista, krad od štatu.
Je fakt, že Janko vyšol zo šedmej triedy, no a podľa toho i vypatral.
Ľudze ohohvarjali, že chodzili dvojo: Janko a ten joho, caly dzeň, kmitajuci sopeľ.
Žimna voda robi svojo, mudrovali tote, co mali radši ceplu.
Vytrimac kontakt so zavozgrenym, bulo nad šily vetšiny valala a i dalej za joho hranice.
Ale prezyvka bula prilepena i z inej story.
Išče za svojich, paru aktivit v škole, bez suhlasu autora, namesto kuľali sa kamene, tverdzil že še kuľaju melony. Bul nima toto leto prejedzeny a mišali še mu so šickym.
A tak mu i zostalo, Janko Melon - Zavozgreny.
Kedz ožiral v sadze našo čerešne, netrebalo dva raz hadac, kto tam s tym raťafakom vytrubuje.
Anciaša tvojho, zležeš z nej, kričel dzedo a ani nevyšol z kunici.
A jak me rano zmerčil na dvore, ta vymetoval s ruku.
Perše som myšlel, že hajluje, ale časom mi došlo, že to pozdrav. Mal radojsc, že me vidzi.
Ta som stejne jak un a robilo mi to calkom dobre.
Ani neznam jak sme to dokazali, ale zvykli sme sebe na ňoho i na ten joho večne pulzujuci hlen.
Po čase ale šokoval calu okolicu.
Oženil še a razom prestal i soplic.
Žena zatkala verch a vypuštila spodok, robili daktore podpichy.
Ale to som už tam nebul, preto sebe Janka Melona pametam, len s totu joho večnu tyčku pod nosom.
Komentáre
oj veru
ta,
Janko
To